< Späť

Pravá láska a manželstvo

Čo je dôležité pre udržanie a rozvoj trvalých vzťahov? Čo je potrebné na to, aby sa manželstvo a rodina nerozpadli? Psychológ Erich Fromm tvrdí, že láska je umenie, ktorému sa musíme učiť. Vyžaduje si neustály tréning, úsilie, investíciu, zdokonaľovanie, ako pri každom inom umení. Láska potrebuje pre svoj slobodný rozvoj vhodné prostredie a model. Túto podmienku spĺňa manželstvo.

Podľa psychiatra Scotta Pecka zaľúbenie nie je láskou hlavne preto, lebo nezahŕňa poznanie vytúženej osoby: „Skutočná láska nemá svoj pôvod v pocite lásky. Naopak pravá láska sa často objavuje, keď konáme láskavo napriek skutočnosti, že nepociťujeme lásku.“ Skutočná láska vzniká, ak vnímam druhého človeka nie tak, ako ja chcem, aby vyzeral, ale takého, aký v skutočnosti je.

Zaľúbenie je projekciou nášho vlastného ideálu do určitého človeka. Obsahuje veľa ilúzií. Keď neskôr zistíme, že tento človek nespĺňa naše predstavy o ideáli, naše zaľúbenie sa stratí. Romantická láska zodpovedá emocionálnemu rozvoju v období adolescencie, keď začíname vnímať partnerskú lásku. Tento stupeň lásky by sa mal ďalej rozvinúť do dospelej lásky, čo znamená, že stratí niektoré svoje doterajšie vlastnosti a nadobudne nové. Ak nie sme dostatočne zrelí pre skutočnú lásku, môžeme pokračovať tak, že prejdeme viackrát procesom zaľúbenia a ochladnutia. U nezrelej osobnosti to môže zabrať celý zvyšok života. Láska nie je niečo, do čoho „vpadneme“, je to vzťah, ktorý pestujeme a zveľaďujeme na základe vlastnej vôle.

Pravá dospelá láska sa naplní v manželstve. Láska, ktorá neprejavuje ochotu byť stvárnená v manželstve, nie je skutočnou láskou. V lepšom prípade je nezrelou láskou adolescenta, v horšom ide o na seba orientovanú detskú úroveň lásky. Zaľúbiť alebo nezaľúbiť sa pred zasnúbením a uzavretím manželstva v skutočnosti neznamená rozdiel z hľadiska schopnosti manželstva pretrvať a priniesť šťastie. Dôvodom je, že hlavným základom lásky nie je pocit, ale túžba a vôľa obetavo žiť pre druhého, spoločne vnútorne rásť a vytvoriť niečo hodnotné. Označenie romantickej lásky za pravú lásku je klamlivým, a preto nebezpečným mýtom, v dôsledku ktorého mnoho ľudí stratí akýkoľvek ideál pre svoj život. Vo filme Fidlikant na streche (Fiddler on the roof) vidíme starý manželský pár. Títo ľudia sa navzájom nepoznali pred vstupom do manželstva, lebo svadbu dohodli ich rodičia. Po 25 rokoch si uvedomujú, že si vzájomnú lásku vypestovali svojím každodenným životom. V ich prípade láska nemala nijaký iný základ pre svoj zrod, len životný záväzok jedného voči druhému. Trvalý a rýdzi cit lásky prichádza ako dôsledok záväzku. Bez záväzku sa pocity lásky stávajú narcizmom a sebectvom.

Hodnota absolútneho manželského záväzku nás núti prekonávať krízové situácie a nevzdávať sa. Prekonávaním kríz láska rastie a rastú aj naše osobnosti. Záväzok je podmienkou pre transformáciu krízy na pozitívnu možnosť. Zmyslom záväzku, samozrejme, nie je len zostať jeden s druhým, ale dosiahnuť pravú lásku.

Pohľad do histórie rodiny v Európe a v Amerike prezrádza, že hoci rodina nie je objavom kresťanstva, kresťanstvo zosúladilo tri dimenzie ľudského života považované v antickom svete za nezávislé, či dokonca protichodné: lásku, manželstvo a sexualitu. Kresťanstvo hľadalo spôsob, ako zjednotiť lásku so sexualitou, a súčasne povýšilo manželstvo z pozície sociálnej inštitúcie na božskú duchovnú zmluvu medzi Bohom, mužom a ženou. Ide o historické spojenie monoteizmu a monogamie. Keď sa ľudia povzniesli k uvedomeniu si jediného absolútneho Boha, začali chápať aj hodnotu lásky k jedinej osobe. V Starom zákone sa opisuje vzťah medzi Bohom a jeho ľudom – Izraelom – ako vzťah manželstva, v ktorom sa vyžadovala vernosť. Keď Izrael zrádza Boha, Boh vyjadruje tú istú bolesť, ktorú prežíva zradený manžel. S úpadkom úprimnej viery v Boha pozorujeme v súčasnosti aj úpadok monogamie a rozvoj modernej formy polygamie, ktorú médiá označujú radšej ako „multipartnerstvo“.

Boh prebýva vo svedomí človeka. Samotná viera nie je ešte garanciou, že budeme schopní viac milovať. Človek, ktorý sa snaží žiť podľa svojho svedomia a rozvíja ho, sa nachádza bližšie k Bohu ako človek, ktorý navštevuje kostol, ale žije proti svojmu svedomiu, či dokonca používa náboženstvo na ospravedlnenie svojich hriechov. V skutočnej láske medzi manželmi sa realizuje pravdivý obraz Boha. Boh vyjadruje svoju podstatu v mužovi a žene rozdielnym spôsobom, takže prostredníctvom vzájomnej manželskej lásky sa muž a žena môžu stať celkovým obrazom Boha. Pravá manželská láska má jedinečný charakter.

Od 19. storočia sa vo väčšej miere rozšíril názor, protichodný ku kresťanskému, že manželstvo je represívna inštitúcia. Niektorí psychológovia ovplyvnení Freudom opisujú rodinu ako „represívnu inštitúciu“, ktorá je zdrojom pocitov viny a zábran a ktorá vlastne bráni dieťaťu stať sa samým sebou. André Gide, ako reprezentant antirodinného postoja, vyhlásil: „Rodiny, nenávidím vás! Zavreté domy. Zamknuté dvere!“ Tento stav je výsledkom mnohých prípadov rodín s nezrelou manželskou a rodičovskou láskou, ktoré sa namiesto domova lásky a harmónie stávajú miestom neznášanlivosti, upriamenosti na seba a konfliktov. Je to varovanie a zároveň výzva k zdokonaleniu mojej úrovne lásky.

Ak sa rodičia navzájom milujú, dieťa sa prirodzene cíti dobre, cíti, že je milované. Na základe vzťahu medzi rodičmi si dieťa formuje svoju identitu. Ak vníma, že jeho rodičia sú zjednotení v láske, je to základ, aby sa rozvinulo ako harmonická a zdravá osobnosť. Ak matka a otec nespĺňajú svoju úlohu a sú vo vzájomnom konflikte, dieťa si tento konflikt zvnútorní do seba. Keď sa rodičia nemajú radi, je to predpoklad k tomu, aby dieťa malo roztrieštený, krehký a neistý citový život. Ak sa dokonca rozvádzajú, dieťa to vníma tak, akoby ho prestali milovať. Rodičia znamenajú pre vývin dieťaťa to isté ako dve koľajnice pre vlak. Keď jeden z dvoch rodičov chýba, šance pre plnohodnotný rozvoj dieťaťa sa podstatne znížia. Podobne, aj ak sú rodičia rozhádaní a obviňujú sa, je to ako dve koľajnice bežiace rozličnými smermi. Rozvoj dieťaťa je blokovaný.

V dnešnom svete, ktorý odmieta tradičné hodnoty, sme stratili mnoho odkazov týkajúcich sa pravidiel lásky. Existuje tendencia zredukovať lásku na výlučne priateľskú záležitosť. Avšak láska sa rozvíja a zdokonaľuje podľa určitých pravidiel. Zmyslom mravnej tradície nie je obmedzovať lásku, ale vysvetliť princípy, pomocou ktorých je možné dosiahnuť pravú trvalú a intenzívnu lásku. Láska prekvitá, ak s ňou zaobchádzame správnym spôsobom. Túžba po láske je vrodená, ale spôsob, ako ju naplniť, sa potrebujeme učiť. Vytvorenie šťastnej rodiny predstavuje obrovské úsilie, investíciu, tvorivosť.  Ale tak ako v prípade všetkých veľkých a vzácnych cieľov, prináša o to väčšiu radosť a uspokojenie.

- sj -

Prameň:Laurent Guyénot: Myth and Reality about Human Sexuality

Otázky, komentár: info@boziprincip.sk